Msgr. Marcel Lefebvre - Odňali mu kráľovskú korunu (13)
8. KAPITOLA - Liberalizmus alebo spoločnosť bez Boha
„Indiferentizmus je síce nepomenovaný, ale už jasný ateizmus.“
Lev XIII.
Po rozobraní princípov politického liberalizmu sa vám teraz pokúsim vysvetliť, ako z týchto liberálnych princípov vyplýva tendencia všeobecnej laicizácie, ktorá dnes takmer zničila kresťanskú spoločnosť. Práve to ukazuje pápež Lev XIII. v encyklike Immortale Dei, vo veľmi známom texte, ktorý nemôžeme vynechať.
„Nové právo“
Keď však bola v 16. storočí vyvolaná tá nešťastná a poľutovaniahodná túžba po novotách, vzniklo tu najprv zmätenie ohľadom kresťanského náboženstva. Keď potom všetko prekročilo svoju prirodzenú cestu, bola čoskoro zvrhnutá do utrpenia aj filozofia a odtiaľ všetok poriadok občianskej spoločnosti. Tu je východiskový bod nových bezuzdných náuk o slobode, vymyslených počas divokých búrok 18. storočia a verejne vyhlásených ako základné náuky a hlavné zásady ‚nového práva‘, ktoré bolo predtým neznáme a ktoré sa v mnohom odchyľuje nie len od kresťanského, ale aj prirodzeného práva.
Najvyšší predpoklad všetkých týchto náuk je táto veta: Ako totiž všetci ľudia sú si prirodzenosťou rovní (similes) a patria k tomu istému pokoleniu, tak sú si tiež v praktickom štátnom živote vzájomne postavení úplne na roveň (pares). Každý človek je preto podľa toho tak svojprávny (sui iuris - svojim vlastným zákonodarcom), že nie je nijako podrobený autorite druhého. Môže preto úplne slobodne o všetkých veciach zmýšľať, ako chce a robiť, čo sa mu páči. Nikto nemá právo rozkazovať iným. V spoločnosti, založenej na týchto zásadách, nie je inej verejnej autority, ako vôľa ľudu, ktorý je sám sebe jediným veliteľom a odtiaľ si osobuje právo porúčať sám sebe. Preto si ľud volí svojich zástupcov, na, ktorých prenáša vládu, a síce nie ako im prislúchajúce právo, ale ako na svojich splnomocnencov, ktorí toto právo vykonávajú menom ľudu.
Zvrchovaná Božia moc sa potom prechádza mlčky tak, akoby Boh neexistoval alebo sa o ľudskú spoločnosť vôbec nestaral, alebo ako by ľudia - či už jednotlivci, alebo celá spoločnosť - neboli Bohu ničím zaviazaní, alebo akoby si bolo možné myslieť, že vrchnosť by mala svoj pôvod, svoju moc a autoritu niekde inde, ako v Bohu.
Z toho je zrejmé, že takto zriadený štát nie je nič iné, ako neusporiadaný dav, ktorý sám seba poučuje a sebe samému vládne. Hovorí sa potom, že prameň všetkej moci a všetkého práva spočíva v ľude. Z toho vyplýva, že takáto spoločnosť sa necíti nijako zaviazaná voči Bohu, preto sa tiež verejne nehlási k žiadnemu náboženstvu a tým menej sa stará o to, aby našla medzi mnohými náboženstvami to, ktoré je jediné pravé, nedáva prednosť jednému pravému pred ostatnými falošnými a nemá ochotu poskytovať ochranu náboženstvu pravému. Takáto spoločnosť skôr prehlasuje všetky náboženstvá za rovnako oprávnené, pokiaľ nimi nejako neutrpí ústava. Každá otázka týkajúca sa náboženstva, sa odkazuje na slobodné rozhodnutie jednotlivcov podľa ich súkromného názoru. Každý môže prijať jedno z nich podľa ľubovôle. Čo z toho vyplýva, je jasné: osobný názor nie je viazaný objektívnym zákonom, je záležitosťou slobodného zaľúbenia každého, či chce Boha ctiť alebo nie; nastupuje neobmedzená názorová svojvôľa, bezuzdná sloboda vo zverejňovaní názorov.1
Dôsledky „nového práva“
Kde je však štát založený na takýchto základoch - ktoré sa zvlášť v dnešnej dobe tešia uznaniu -, je ľahké si domyslieť, do akého nevýhodného postavenia je zatláčaná Cirkev proti všetkému právu a spravodlivosti. Kde sa totiž takéto zásady uplatnia v štátnom živote, dáva sa katolíckej Cirkvi rovnaké miesto s ostatnými náboženskými spoločnosťami, či skôr sa stavia pod ne, neberie sa ohľad na cirkevné zákony, Cirkev, ktorej dal Ježiš Kristus príkaz aj úrad učiť všetky národy, sa vylučuje z každého vplyvu na verejné vyučovanie ľudu.
Keď sa jedná o veci zmiešaného charakteru (ktoré sa týkajú zákonodarstva svetského i duchovného), rozhodujú úrady podľa vlastného meradla a dávajú tým výraz pyšnému pohŕdaniu zákonmi Cirkvi. Občianska moc podriaďuje manželstvo svojej neobmedzenej právomoci, ustanovuje zákony o manželskom zväzku, o jeho jednote, o jeho nerozlučiteľnosti (stabilitas) i podmienkach uzatvárania, duchovní sú vyháňaní zo svojho majetku pod zámienkou, že Cirkev nemôže mať pozemské statky - slovom, jednajú s Cirkvou tak, akoby nebola riadnou spoločnosťou a podľa svojej povahy spoločnosťou dokonalou a nebola ničím iným, ako každý iný spolok v štáte. Cirkvi preto nepriznávajú žiadne vlastnícke práva, ale tvrdia, že ich má len podľa chuti a z milosti predstaviteľov štátu.2
Definitívne dôsledky
„(...) Pri tomto pohľade na podstatu a význam štátu, ako je dnes z väčšej časti zdieľaný, zvykáme si viac a viac na myšlienku, že Cirkvi sa musí buď úplne odňať akékoľvek existenčné oprávnenie, alebo že musí byť aspoň úplne spútaná štátnou mocou. Opatrenia vo verejnom živote sú prevažne preniknuté takýmto úmyslom. Zákonodarstvo, štátna správa, náboženské vyučovanie mládeže, okrádanie a rušenie náboženských rádov, potláčanie svetského panstva rímskeho pápeža - to všetko smeruje k jedinému cieľu, ktorým je ochromenie kresťanského zriadenia, obmedzenie slobody katolíckej Cirkvi a obmedzenie jej ďalších práv.“3
Lev XIII. tým ukázal, že nové právo, právo liberálnych princípov, vedie k indiferentizmu štátu vo vzťahu k náboženstvu, čo je, ako povedal, „síce nepomenovaný, ale už číry ateizmus“4, a k vylúčeniu katolíckeho náboženstva zo spoločnosti. Inak povedané, cieľom bezbožných liberálov nie je nič iné, ako eliminácia Cirkvi, ktorej sa má dosiahnuť rozkladom katolíckych štátov, ktoré podporujú Cirkev. Takéto štáty boli baštami viery, preto museli padnúť. A ak sú tieto bašty zničené, ak sú zrušené politické inštitúcie, ktoré ochraňovali Cirkev a vyjadrovali jej blahodarný vplyv, je aj sama Cirkev ochromená a zrazená k zemi a spolu s ňou aj kresťanská rodina, kresťanská škola, kresťanské zmýšľanie, až po samotné meno kresťan. Lev XIII. teda jasne videl satanský plán zosnovaný slobodomurárskymi sektami, ktorý dnes dosahuje svoje definitívne dôsledky.
Pôsobenie laicizujúceho liberalizmu na Druhom vatikánskom koncile
Avšak k vrcholu bezbožnosti, dovtedy nikdy nedosiahnutého, prišlo, keď Cirkev sama, alebo aspoň tí, ktorí v jej mene vystupovali, prijali na Druhom vatikánskom koncile Deklaráciou o náboženskej slobode princíp laicizácie štátu; k tomuto sa ešte vrátim. Tiež nám to ukazuje, nakoľko liberálne myšlienky prenikli Cirkev až po tie najvyššie miesta. Aj k tomuto sa ešte vrátim.
Aby som zhrnul logický postup liberálnych princípov až po ich definitívne dôsledky v Cirkvi, uvádzam nasledujúcu schému, ktorú som priložil k listu kardinálovi Šeperovi z 26. februára 1978; je to informatívne paralelné porovnanie medzi Quanta cura Pia IX. a Immortale Dei Leva XIII.:
1) Zavrhnutie individualistického indiferentistického racionalizmu, indiferentizmu a štátneho monizmu
Lev XIII.: „Všetci ľudia... sú si... úplne rovní. Každý človek je preto tak svojprávny, že nie je nijako podrobený autorite druhého. Môže preto úplne slobodne o všetkých veciach zmýšľať, ako chce a robiť, čo sa mu páči. (...) Nie je inej verejnej autority, ako vôľa ľudu (...), potom... prameň všetkej moci a všetkého práva spočíva v ľude. Z toho vyplýva, že takáto spoločnosť sa necíti nijako zaviazaná voči Bohu, preto sa tiež verejne nehlási k žiadnemu náboženstvu a tým menej sa stará o to, aby našla... jediné pravé, nedáva prednosť jednému pred ostatnými.“
Pius IX.: Obžaloba naturalizmu a jeho uplatnenia v štáte: „... v tejto dobe je nemálo tých, ktorí občianskej spoločnosti prispôsobujú svoju bezbožnú a absurdnú zásadu takzvaného naturalizmu a odvažujú sa učiť, že vraj ‚najstarostlivejší ohľad na verejné dobro a vôbec občiansky pokrok si údajne vyžaduje, aby ľudská spoločnosť bola ustanovená a spravovaná bez akéhokoľvek zreteľa na náboženstvo tak, akoby ho ani nebolo alebo aspoň akoby nebolo rozdielu medzi náboženstvom pravým a falošným‘.“
2) Dôsledok: „právo na náboženskú slobodu“ v štáte
Lex XIII.: „... prehlasuje všetky náboženstvá za rovnako oprávnené, pokiaľ nimi nejako neutrpí ústava. Každá otázka týkajúca sa náboženstva, sa odkazuje na slobodné rozhodnutie jednotlivcov podľa ich súkromného názoru. Každý môže prijať jedno z nich podľa ľubovôle (...), je záležitosťou ... každého, či chce Boha ctiť alebo nie...“
Pius IX.: „Podobne sa nehanbia tvrdiť, proti učeniu Svätého písma aj svätých Otcov: ‚že by verejné dobro bolo najlepšie zaistené tam, kde sa verejnej moci nepriznáva povinnosť trestať narušiteľa katolíckeho náboženstva zákonnými trestami, iba ak si to žiada verejný pokoj, (...) (a) že sloboda svedomia a náboženská sloboda je prirodzeným právom každého človeka a že by to malo byť tiež vyhlásené zákonom a určené v každej dobre zriadenej spoločnosti...‘.“
3) Dôsledky tohto „nového práva“
Lev XIII.: „Kde je však štát založený na takýchto základoch - ktoré sa zvlášť v dnešnej dobe tešia uznaniu -, je ľahké si domyslieť, do akého nevýhodného postavenia je zatláčaná Cirkev proti všetkému právu a spravodlivosti. Kde sa totiž takéto zásady uplatnia v štátnom živote, dáva sa katolíckej Cirkvi rovnaké miesto s ostatnými náboženskými spoločnosťami, či skôr sa stavia pod ne (...) – iným slovom: jednajú s Cirkvou tak, akoby nebola riadnou spoločnosťou a podľa svojej povahy spoločnosťou dokonalou a nebola ničím iným, ako každý iný spolok v štáte...“.
Pius IX.: Pius IX. odsudzuje vyššie (pod č. 2) citovanú „domnienku“ ako „bludnú domnienku, nanajvýš zhubnú katolíckej Cirkvi a spáse duší“. Viac o tom nehovorí, len oveľa ďalej ešte dodáva, že to všetko smeruje k „odstráneniu náboženstva z verejného života“.
Druhý vatikánsky koncil jednoznačne nepotvrdzuje prvý princíp liberalizmu, ktorý tu nazývam individualistický indiferentistický racionalizmus, ale ukážem vám, že všetko ostatné je v ňom obsiahnuté: štátny indiferentizmus, právo na náboženskú slobodu pre nasledovníkov všetkých náboženstiev, likvidáciu verejného práva Cirkvi, zrušenie katolíckych štátov. Celý tento rad ohavností je v ňom obsiahnutý, a síce preto, že si to žiada logika liberalizmu, ktorý nechce prezradiť svoje meno a ktorý je toho všetkého otráveným prameňom.
1 PIN 143.
2 PIN 144.
3 PIN 146.
4 PIN 148.
Preložil: JP